Choď na obsah Choď na menu
 

Obrázok

Keby som mala pred sebou môj posledný deň a vedela by som o tom, určite by som si veľmi dobre rozmyslela, ako ho prežijem. Predovšetkým by som ho chcela stráviť sčasti s ľuďmi, ktorí sú blízki môjmu srdcu, a sčasti osamote.
Prebudiť sa ráno s myšlienkou, že je to môj posledný deň, je jedna z najhorších chvíľ môjho života. Keby som tak mohla vrátiť čas... Keby som tak mohla všetkým svojim najbližším povedať, že aj napriek všetkým nezhodám ich stále ľúbim, kiež by som ešte raz mohla vidieť tvár mojej lásky, aby som si ju mohla zapamätať, aj keď len na chvíľku...
Je zaujímavé, že ľudia si začnú naozaj vážiť svoj život až vtedy, keď je príliš neskoro ho zmeniť... Keď už majú naozaj len málo času. No ja však mám len jeden deň. Jeden. Je to zvláštny pocit, ráno sa prebudiť a zahľadieť sa na lúče vychádzajúceho slnka, uvedomujúc si, že je to posledný raz, čo môžem niečo také nádherné vidieť. Keby to malo význam, odfotila by som si to...
Keďže nenávidím lúčenia, asi by som len napísala list na rozlúčku, ku ktorému by som priložila svoju fotografiu. Navštívila by som svoju lásku, aby som s ňou mohla stráviť aspoň chvíľu, no svoje tajomstvo by som jej neprezradila. Potom by som sa šla prejsť. Naposledy by som sa prešla dôverne známymi kútmi mestečka, v ktorom som vyrastala. Napokon by som šla až za mesto. Na miesto, kde sa dá v pokoji premýšľať. Na miesto, kde by ma už netrápilo nič. Životy mojich priateľov idú ďalej, môj sa končí. Škoda, že už nikdy viac neuvidím nádhernú hviezdnu oblohu, ktorá vo mne vždy vzbudzuje spomienky na moje detstvo, keď som ako malá sledovala, či náhodou neuvidím kométu.
Sedela by som na malej lúke, počúvala by som zvuky prírody a vychutnávala by som si čerstvý vzduch. Môj pohľad by smeroval k lenivo sa kĺzajúcim oblakom, ktoré akoby chápali, čo práve prežívam. Tiché okolie akoby mi šepkalo, že pozná moje tajomstvo. Tajomstvo môjho života, ktoré som nikomu nevyzradila. Tajomstvo, že už ma viac neuvidia... So slzami v očiach som si spomínala na tie najkrajšie chvíle v mojom živote. Prečo je to také ťažké? Prečo je také ťažké jednoducho odísť? Sú to výčitky svedomia? Je to láska k priateľom, ktorá mi nedovolí ich opustiť?
Naposledy som sa zahľadela na lúče zapadajúceho slnka. Slnko síce zapadá, no ráno opäť vyjde. Nastane noc, po nej opäť ďalší deň... Čas bude plynúť ďalej... Čo na tom, že tu bude o jedného človeka menej? Narodí sa ďalší...
Ponorená vo svojich myšlienkach hľadela som na posledný lúč, ktorý ma držal pri živote. Ako postupne zanikal, zavrela som oči...