Choď na obsah Choď na menu
 

Obrázok

...bežala som. Les bol taký tichý, že sa v ňom ozýval môj dych a moje kroky bolo počuť všade. Bol taký temný, že som nevedela, či je noc a či deň, keďže slnečné lúče nemohli presvitať pomedzi husté konáre stromov. Potkýňala som sa o kamene, čo mi ležali v ceste.

Čosi ma prenasledovalo, nevedela som však čo. Neobzerala som sa, bežala som. Stromy mlčali. Vietor nevial a lístie nešumelo.

Keď som vybehla z lesa, zostala som stáť na mieste. Srdce mi divo búšilo a dych bol hlasnejší ako krik. Lúka rozprestierajúca sa predo mnou vyzerala vo svetle mesačného splnu ako nádherné strieborné more. Dych sa mi upokojil. Ako som tam stála, uvedomila som si, že cítim, ako mi jemný chladný vánok tichúčko hladí tvár. Pomaly som urobila krok, potom ďalší... ďalší... Kým som kráčala po jemne vlniacom sa mäkkom zelenom koberci, počúvala som zvuky sveta okolo mňa. Pred čím som to vlastne utekala?

Teraz ma už nič neprenasledovalo. Vlastne som si ani nebola istá, či ma vôbec niečo prenasledovalo i predtým. Mala som pocit, že stačí iba natiahnuť ruku a dotknúť sa hviezd. Všetko bolo také krásne. Ako je možné, že som si nikdy predtým nevšimla, aký je tento svet nádherný? Toľko som sa zaoberala vlastnými problémami, že som sa úplne obrnila pred všetkou tou krásou.

Behala som sem-tam a smiala sa, spievala, tancovala, lietala. Nemohla som uveriť tomu, čo vidím okolo seba. Vo vzduchu sa vznášala jemná melódia. Krajšiu som jakživ ešte nepočula.

Postavila som sa na špičky a takmer som sa dotkla luny, keď ma oslepili žiarivé zlatisté slnečné lúče a ja som sa prebudila v izbe, uvedomujúc si, že musím ísť do školy...